S pohľadom upretým na nebo

V tejto chvíli chcem vstúpiť do ticha. Pozývam svojho ducha, aby sa na chvíľu zastavil a oddýchol od všetkého ruchu.

S pohľadom upretým na rozjasnenú, zamračenú, alebo nočnú oblohu sa nechávam unášať tichom a harmóniou, ktoré na mňa pôsobia. Cítim, ako do môjho vnútra sa pomaly rozlieva pokoj, ktorý je hlbší než všetko, čo poznám.

Toto rozjasnené slnko, či zahmlená obloha, alebo tieto žiariace hviezdy sú tichým svedkom Božej nekonečnej starostlivosti a vernosti.
Cítim, ako sa pri pohľade na slnko, či hviezdy a mnohé súhvezdia moje srdce prepája s týmto darom stvorenia a uvedomujem si, že vo všetkom je prítomné Božie svetlo, ktoré nikdy nezhasína.

S každým nádychom sa moje srdce upokojuje a s každým výdychom sa odovzdávam do Božej lásky, ktorá ma obklopuje a osviežuje. Všetko je vyvážené a pokojné, ako rytmus hviezd na nebeskej oblohe.

V tejto chvíli nachádzam odpočinok, ktoré presahuje všetky moje pochybnosti a obavy. Opakujem si pomaly slová žalmu (Žalm 62, 2):

„Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása.“

A pod hviezdnou oblohou cítim, ako sa moja duša otvára hlbokému spočinutiu v Božej láskyplnej prítomnosti.