Duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly

Celý text vo formáte pdf si môžete stiahnuť TU.

Výraz “duchovný” pochádza z lat. „spiritualis“ – „spiritus“ – „dych, duch, život“. Ide o podstatný a nezameniteľný prvok v človekovi, ktorý ho oživuje a tak sa bytosť stáva sama sebou. Nový zákon poukazuje na „duchovného“ ako toho, kto je obdarený Duchom Svätým. On zjavuje pravé rozmery ducha v človekovi a uschopňuje ho pre život v Kristovi. Kto sa narodil z Boha (porov. Jn 3,6), zrieka sa tela a jeho skutkov (porov. Hebr 6,1), aby bol schopný prinášať ovocie Ducha, ktorý dáva život.

Výraz “cvičenie” pochádza z lat. “exercitatio” alebo „exercitare“ – „vytrvale cvičiť“. Všeobecne sa teda výrazom duchovné cvičenia – exercície definujú všetky duchovné činnosti, – meditácia, spytovanie svedomia, ruženec, atď., ktoré napomáhajú k dokonalosti. Základným prvkom exercícií je vzdialenie sa od bežných povinností na odľahlé miesto do samoty a ticha.

Francesco Rosi de Gasperis poukazuje na to, že výraz duchovné cvičenia má vo východnej i západnej kresťanskej duchovnosti dlhú tradíciu. Už niekoľko stáročí sa upresňuje a objavuje význam a úloha tohto výrazu najčastejším komentovaním 2 Tim 4,7-8: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.”

Autor poukazuje však aj na nebezpečenstvá zneužitia termínu duchovné cvičenia, ktoré tu bolo v minulosti a trvá až dodnes, keď sa jeden výraz potiera či redukuje na úkor toho druhého. Vyzdvihovanie cvičenia len na úroveň nejakých techník, v ktorých ide často o “duševné, psychické cvičenie” a život “podľa Ducha” sa redukuje len na “duševný život”, vedie iba k ľudským prirodzeným horizontom.

Vzniká riziko, že človek si nie je vedomý svojho duchovného rozmeru. Na druhej strane je tu nebezpečenstvo totálneho spiritualizmu, ktorý zdôrazňuje pôsobenie Ducha len na dušu a popiera telo človeka. Duchovné cvičenia predovšetkým nechávajú priestor dynamike Ducha, ktorý vyžaduje človekovu slobodnú aktivitu vo všetkých úrovniach ľudského bytia a počíta aj s prostredím, ktoré človeka obklopuje. Podľa Masiniho sa tak celý človek otvára pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý ho vovádza do „plnej pravdy“ (porov. Jn 16,13). „Pravdou“ je sám Kristus v celej svojej realite a ako píše sv. Pavol, poznať ho možno „podľa tela“ alebo „podľa ducha“ (porov. Rim 1,3-4).

Prejavenie sa Ježiša „podľa tela“ bolo jeho prechodným zjavením, pretože od chvíle, keď bol Ježiš vzatý do slávy, započal svoje pravé určenie; má “duchovné telo”. Ono je reálne pre neho, ale aj pre tých, ktorí v neho veria. Apoštol Pavol poukazuje na existenciu ľudí telesných, ktorí sú ovládaní svojimi pudmi; prirodzených, ovládaných prirodzenými sklonmi a duchovných, oživovaných a pretvorených Duchom, ktorý pochádza od Boha. Podstatnou úlohou všetkých duchovných cvičení je pomôcť človeku otvoriť sa pôsobeniu Ducha, aby sa stal duchovným človekom, podobným Kristovi.

Výraz Duchovné cvičenia u sv. Ignáca z Loyoly

Svätý Ignác z Loyoly napísal knihu Duchovné cvičenia – Exercitia spiritualita, ktorá obsahuje zmes rôznych metód modlitby, meditácií a kontemplácií, pravidiel a poznámok, rád a pokynov. Systematicky prepracoval a usporiadal rôzne témy. Zostavenie cvičení prešlo dlhým vývojovým procesom od Manrézy až do prvých rokov jeho pobytu v Ríme, od r. 1522 do r. 1523. Kniha Duchovné cvičenia, alebo Exercície je tu preto, aby sa konala, nie myslela, aby sa nečítala ale žila. Nie sú prednáškovým textom a ani ich nemožno chápať ako moralizujúcu deklaráciu synodálneho, pastoračného, alebo teologického programu, ktorý je vopred daný. Len kto zažil ich účinok, môže pochopiť presnú metódu a preniknúť do nej. A nemožno zažiť účinok, ak sme si neosvojili ich zmysel, teda duchovný postoj, ktorý vyjadruje čistý vzťah seba k Bohu a seba k sebe. Dynamika, prítomná v metóde cvičení, obsahuje čistú, náročnú cestu, ktorá privádza exercitanta k procesu obrátenia.

U Ignáca teda „výrazom «duchovné cvičenia» označujeme akýkoľvek spôsob spytovať si svedomie, rozjímať, kontemplovať, ústne i v duchu sa modliť a iné duchovné činnosti, ako o tom bude reč. Lebo ako prechádzať sa, kráčať a bežať sú telesné cvičenia, práve takisto sa volajú duchovnými cvičeniami všetky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu,…“ (DC 1).

Baráth vysvetľuje, že vo výraze duchovné cvičenia je vyjadrená ochota exercitanta zapojiť všetky svoje sily, cvičiť sa. Napriek svojej snahe má si byť vedomý toho, že všetko je milosťou a darom od Boha. Ignác bol presvedčený o potrebe spolupráce celého človeka, ktorú v celom exercičnom procese nazýva “cvičením”. Jednotlivé cvičenia majú exercitantovi pomôcť disponovať sa, “naladiť si dušu”, aby lepšie dosiahol cieľ. Preto Ignác odporúča exercitantovi, že „tým viac pokročí, čím viac sa odlúči od všetkých priateľov a známych a od každej pozemskej starosti…”(DC 20). Pre Ignáca je veľmi dôležitý určitý odstup od bežných starostí, aby bol vytvorený priestor pre ticho a samotu, preto pozýva exercitanta na púšť. Tá je miestom prítomnosti Boha, ktorý chce hovoriť s konkrétnym človekom a žiť v realite jeho života.

Cieľ Duchovných cvičení

Ignác a neskôr aj jeho spoločníci si uvedomovali zázraky obrátenia, ktoré sa udiali v Duchovných cvičeniach a priniesli úžasne pôsobivé výsledky. Preto Ignác podáva pravidlá a návrhy, rady a vedenia ohľadom vonkajšieho správania i vnútornej dispozície exercitanta, ktoré umožnia exercitantovi lepšiu spoluprácu s Božou milosťou. Je totižto nádherné právo každého človeka, ak príjme Ignácove rady, že Boh sám bude s ním hovoriť. Ignác, poukazujúc na vnútornú dispozíciu exercitanta, pokladá za dôležitejšie prijímať a vnímať to, čo Boh spôsobuje, než akékoľvek pravidlá, „lebo nie mnoho vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnávanie vecí“(DC2).

Vyžaduje sa teda spolupráca človeka s Bohom, aby sa dosiahol cieľ. Čo chce Božia činnosť dosiahnuť, čomu Boh učí exercitanta? Boh, počas pobytu v Manréze, dal poznať Ignácovi hlboký náhľad do tajomstva Najsvätejšej Trojice, ktorá mu ukázala, ako stvorila svet (porov. DC 236-237). Videl stvorenie ako činnosť Boha nie v minulosti, ale ako dynamickú prítomnosť. Učenie, ktoré sa nachádza zvlášť vo videní pri rieke Cardoner, Ignácovi ukázalo poriadok a harmóniu celého stvorenstva ako diela Trojice a priľnutie k nej. Cieľom Duchovných cvičení je teda „pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše“ (DC 1). Hlavným činiteľom v Duchovných cvičeniach je Boh a jeho hlavnou činnosťou je usporiadať a obnovovať poriadok u exercitanta, aby ho uschopnil pre prijatie darov a milostí (porov. DC 16) a „aby jeho božská Velebnosť používala tak jeho osobu ako aj všetko čo má, podľa svojej najsvätejšej vôle“ (DC 5).

Osobná skúsenosť Boha

Duchovné cvičenia vo svojej podstate umožňujú každému človekovi, ktorý do nich vstúpi, priamo v priestore svojej slobody, mať zážitok Boha. Nejde o obrazy či ľudské slová, ale o priamy zážitok Trojjediného Boha, ktorého možno zažiť v ňom samom, ale ktorého nikto nikdy nevidel. Istota skúsenosti sa nedeje prostredníctvom ľudských činiteľov, ale vyžaduje poslušnosť Duchu Svätému. Duchovné cvičenia sú privilegovaným časom, kedy Boh sám sa darúva exercitantovi. Karl Rahner, nechávajúc prehovoriť Ignáca, poukazuje na platnosť toho, že Boh môže a chce hovoriť so svojím stvorením bezprostredne a človek ho smie skutočne zažiť. Môže si osvojiť disponovanosť Božej slobody nad svojím životom, ktorú už nebude vypočítavať odbornými znalosťami. Ignác sám potvrdzuje, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, že zakúsil Boha samého, a nie ľudské slová o ňom. Boha, ktorý sám seba dáva poznať skúsenosťou. Bol silne presvedčený o tom, že milosť, ktorú dostal on, je dostupná pre mnohých. (Porov. DC 18,19,20). Zážitok Boha, ako tvrdí Rossi de Gasperis, je čistá milosť, ktorá sa nedá dosiahnuť pomocou ľudských techník, ani ľudskou vedomosťou. Metódy mu však môžu byť veľmi nápomocné. A keďže ide o slobobodnú komunikáciu Boha s človekom, Boh ju vo svojej slobode neodopiera. Je to milosť, typická pre novozákonný ľud, kde Boh komunikuje priamo s človekom v živote Logos – Syna, prostredníctvom Ducha, ktorý sídli vo svedomí každého človeka a volá Abba. Vzkriesený Kristus sa zjavuje priamo a napĺňa túžby svojich bratov. Zdieľa seba každému úprimne veriacemu v priateľstve “z tváre do tváre” (porov. Ex 33, 11) alebo ako snúbenec “z úst do úst” (porov. Nm 12, 7-8).

Bohom oslobodená sloboda

Enn hovorí, že Duchovné cvičenia sú vo svojej najvnútornejšej podstate stretnutím s Bohom. Opisuje ich ako nachádzanie Boha, keď človek pred Bohom, pripodobňujúc sa Kristovi, nachádza cestu k väčšej blízkosti i láske k Nemu a k ľuďom. Toto stretnutie sa podľa Ignáca uskutočňuje cez dve iniciatívy:

Božiu iniciatívu: kde Boh pôsobí skrze „…duchovné hnutia v duši…”(porov. DC 6) a
ľudskú iniciatívu: „Duchovné cvičenia na premáhanie seba samého a na usporiadanie vlastného života bez rozhodovania pod vplyvom nejakej nezriadenej náklonnosti” (porov. DC 21).

V Duchovných cvičeniach prebieha striedanie “stavov duše exercitanta” (porov. DC 330), ktorý oslobodený od hriechu, ten je prvotným a prvoradým neporiadkom, hľadá s celou vážnosťou Boha. Tieto stavy nemožno redukovať iba na schopnosti duše. Je potrebné vnímať ich ako účinky Božieho Ducha a skúmať ich vo svetle pravdy, aby sme vo svedomí rozlíšili zjavenie konkrétnej Božej vôle. Nie je cieľom cvičení viesť dušu do extázy, ale disponovať exercitanta skrze modlitbu k prijatiu Božej lásky, v ktorej sa jeho viera stane tvorivou. Konkrétna osoba hľadá a nachádza Božiu vôľu pre život v každom jeho aspekte. Potrebujeme si neustále uvedomovať prísľub, v ktorom žijeme, že sme milovaní a máme večnú platnosť a že nevýslovný Boh sa nám slobodne predstavuje a prisľubuje. Ak sa mu dávame, nie sme stratení, naopak, on nás vtedy dáva nám samým. Bez Boha by sme večne blúdili priestorom svojej slobody a svojich rozhodnutí a nakoniec skončili neistí v zúfalstve, pretože všetko by zostávalo zatlačiteľné niečím iným.

Spolu s Rossi de Gasperisom môžme tvrdiť, že cieľom, ku ktorému cvičenia vedú, je dobre urobená voľba človeka. Exercitant oslobodený od nezriadených náklonností a sebectva veľkodušne a s čistotou srdca odpovedá na osobné povolanie v dejinách, poznávajúc ho ako Božiu vôľu. V podstate ide o habituálnu voľbu, teda neustále obracanie sa k Bohu v ľudskej existencii človeka, ktorý reaguje vierou na výzvy Božieho slova prihovárajúceho sa k srdcu exercitanta. Duchovné cvičenia sú časom a školou pravej slobody a dobrých volieb, kde sa naša sloboda stáva Božou slobodou v konkrétnom čase a uschopňuje nás pre nový kult. Tento skutok slobody sa deje v samote lásky, ktorú sprostredkúva oddelenosť a ticho exercitanta. Je dôležité poznamenať, že Boh neobmedzuje svoje konanie len na dobu Duchovných cvičení v určenom čase, ale pozýva exercitanta hľadať jeho vôľu a žiť ju počas celého života.

Dynamika Duchovných cvičení

Pojem “celé Duchovné cvičenia” predstavuje u Ignáca časové rozpätie 30 dní, ktoré Ignác rozdelil do štyroch týždňov. „Hoci sa pre nasledujúce cvičenia používajú štyri týždne, zodpovedajúce štyrom čiastkam, na ktoré sú rozdelené cvičenia…“(DC 4). Schéma, ponúknutá Ignácom, nám dáva klasický popis toho, čo sa deje v duši exercitanta, ak do nej vstúpi Boh. Aj keď poukazuje na všeobecný proces, predsa je potrebné brať do úvahy originalitu každého človeka, pretože ľudská bytosť je rôznorodá a Boh v nej pôsobí originálnym spôsobom. Preto je vhodné hovoriť o týždňoch ako o častiach, časoch, ktorými duša prechádza. Dĺžka zotrvania v jednotlivom týždni závisí od potreby exercitanta, môže totiž vzniknúť situácia, že exercitant potrebuje zostať vo fáze prvého týždňa dlhšie alebo zostáva v druhom týždni dovtedy, kým nenájde to, po čom túži (porov. DC4). Enn uvádza, že Exercície sa vzťahujú na konkrétne ľudské situácie. Sú miestom, kde sa Boh stretáva s jednotlivým človekom. Ignácova metóda Duchovných cvičení počíta s touto originalitou. Fessard, vnímajúc dynamiku cvičení, rozdelil tieto týždne alebo okruhy akoby na dva časy, v ktorých sú zobrazené jednotlivé okamihy slobody, a ich centrom je voľba. “Predtým” – čas 1. a 2. týždňa a “potom” čas 3. a 4. týždňa.

A: Prvý týždeň – „prvá časť obsahuje uvažovanie a nazeranie o hriechoch“ (DC 4). Keď exercitant vstupuje do diania Duchovných cvičení, základnou orientáciou je nasmerovanie a prežitie základného vzťahu k Bohu a k svetu skrze úvahu nad Princípom a fundamentom. Po uvedomení si základného postoja, že je z lásky stvorený Bohom, prichádza k poznaniu seba ako hriešnika, ktorý žije v čase “predtým”. Počas prvého týždňa si uvedomuje, že v svojej slobode, ktorá bola stvorená k poslušnosti voči Bohu, sa rozhodol neposlúchať, dostal sa do stavu nebytia, teda hriechu, deformare. Hriešnik si je vedomý svojho sebazničenia a s údivom zisťuje, že ešte žije. Dar, ktorý získal v deň stvorenia, sa premieňa v odpustenie. Smrť, ktorú si zasluhuje za svoj čin, neprichádza. V tej chvíli pochopí, že hriech bude reformovaný láskou v odpustení.

B: Druhý týždeň „život Krista, nášho Pána až po Kvetnú nedeľu včítane“(DC 4). Exercitant prechádza do reformare, keď nesúhlasí s týmto postavením a uvedomuje si, že pre dosiahnutie života existuje jediné riešenie, a to prijatie opačného postoja, ktorý je postojom poslušnosti. Znovu obrátenie sa k tomu, od čoho sa človek odvrátil, nasledovanie toho, čo opustil. Zisťuje, že pred ním stojí dokonalá sloboda v dokonalej poslušnosti, a preto stačí iba chcieť, čo chce ona, podriadiť celé bytie jeho bytiu.

Voľba – conformare je stav, jediný spôsob, ako byť slobodný, znamená vybrať si to, čo od nás chce Boh. V podstate ide o voľbu nového stvorenia v Kristovi, pretože to staré, ovládané hriechom má byť zničené. Nebytie musí byť úplne vylúčené, musí zmiznúť všetko, čo je spojené s hriešnikom. V tom spočíva skúška slobody a smrti, ktorá je jediná, čo môže slobodu potvrdiť.

C: Tretí a štvrtý týždeň „utrpenie Krista, nášho Pána a štvrtá vzkriesenie a nanebovstúpenie“ (DC 4). Ak sa človek vo svojej slobode rozhodne pre Krista, prechádza do confirmare, ktorý je stavom “bytia” a nastáva v čase “potom”, keď rozhodnutie patriť Kristovi vytiahlo koreň hriechu a tým zničilo všetko, čo sa stávalo proti milosti. Staré stvorenie stratilo vo vôli základ všetkého, čo je spojené s hriešnikom, pretože teraz na novom základe vzniká nové stvorenie. V treťom a štvrtom okruhu exercitant prežíva Duchovné cvičenia Božej spásnej vôle, aby nanovo a hlbšie zažil volanie Boha, ktorý ho neustále hľadá a povoláva k nasledovaniu. Je pozývaný spolu s Kristom napĺňať poslanie, spolu s ním trpieť a byť vzkriesený k novému životu.

D: Kontemplácia na nazeranie lásky. Ignác v úvode upozorňuje, že „láska sa musí klásť viac do skutkov než do slov“ (DC 230). „Láska pozostáva vo vzájomnom obojstrannom darovaní, t.j. milujúci dáva a podieľa sa s milovaným o to, čo má alebo z toho, čo môže a má a tak aj naopak“ (DC 231). Vďaka prekonanej skúške smrti hriechu a vďaka sile Boha rodí sa nové stvorenie k slávnemu obrazu lásky, tzv. transformare. Exercitant teraz žije v hlbokom spojení s Kristom a s ním zjednotený prijíma dary milosti, prichádzajúce z hora. Celé Duchovné cvičenia vrcholia modlitbou obetovania „Vezmi, Pane, a prijmi…“ v ktorých sa exercitant stáva úplne indiferentným, dáva všetko, aby nazeral na Boha samého.

Pre vysvetlenie Duchovných cvičení ako jedinečného umeleckého diela Fessard používa obraz katedrály zasvätenej pravému Bohu. Už vstupná brána, ktorá víta veriaceho pri vstupe do katedrály, rozohráva hlavné línie stavby. Vo vnútornom priestore nachádzame prispôsobenie, nadväznosť, organizovanú zhodu všetkých architektonických prvkov, v ktorých centre je prítomný Boh. Podľa tohto obrazu môžeme poukázať na to, že Ignác v Duchovných cvičeniach dokázal zahrnúť božský moment v človeku, ktorý je momentom slobody. Centrom je voľba, z ktorej sa ako od svätostánku rozbiehajú všetky časti budovy ako lúče. Exercitant na začiatku cvičení po temnom prechode “vstupnou bránou”, keď sa kajúca duša v pravde a v bázni očisťuje od chýb, prechádza do žiarivej výšky “lode”, kde sa duša učí pri pohľade na „maľby výtražných okien“ tajomstva Krista. Pristupujúc k “oltáru” voľby je povolaná vystúpiť k Bohu s Darom, ktorým predkladá samu seba. Potom sa spojuje v obete kríža s Kristom a s jeho víťazstvom. Je pozvaná zakúšať budúcu slávu. Keď Kristus odíde do večnej slávy, zavŕši sa ako katedrála “vežou” siahajúcou až k nebu, aby privolala oheň Ducha a nazerala na dary Lásky.

Metódy modlitby ponúknuté v Duchovných cvičeniach

Najoriginálnejšou črtou Duchovných cvičení je tá, že exercitant pri hľadaní Božej vôle vo vlastnom živote si cvičenia nerobí sám a už vôbec nie na základe seba–analýzy a ani nik ho týmto spôsobom neskúma. V Exercíciách sa exercitant odoberá na vymedzený čas do samoty, kde denne venuje 4 až 5 hodín meditácii a kontemplácii navrhovaných tém a sláveniu Eucharistie. Baráth poukazuje na intenzívnosť modlitby v celom procese Duchovných cvičení ako na neodmysliteľnú a nenahraditeľnú skúsenosť, do ktorej je potrebné zapojiť celého človeka – telo i dušu. Človek má do cvičení zapojiť tzv. „cítiace myslenie“, ktoré sa líši od abstraktného myslenia. Ignác v Duchovných cvičeniach odporúča metódu, ktorú treba pri každej modlitbe dodržať. Základná metóda ignaciánskej meditácie obsahuje tieto základné prvky: prípravu, všeobecnú prípravnú modlitbu, čítanie textu – predstava miesta, zvláštnu prosebnú modlitbu, hľadanie a objavovanie, zotrvávanie – nazeranie – vychutnávanie (porov. DC2), záverečnú modlitbu a reflexiu.

Rosii de Gasperis hovorí, že obsah jednotlivých cvičení je vo veľkej miere zameraný, okrem prvého a štvrtého týždňa o nazeraní na dary lásky, na tzv. rozpamätávanie sa na dejiny spásy, ktoré vykonal Boh v ľudských dejinách: stvorenie, vykúpenie a tajomstvá života Krista. Upozorňuje na to, aby sme tieto spásonosné dejiny v Duchovných cvičeniach vykonali verne a mali na mysli ich podstatný a pravý základ i význam. V druhom až štvrtom týždni sa exercitant celý čas zaoberá čítaním evanjeliových udalostí a dovoľuje, aby prenikli do hĺbky jeho srdca. V tomto procese sa necháva viesť Božím Duchom. V Duchovných cvičeniach má podstatnú úlohu Duch Svätý, ktorý vychádzajúc od Otca a Syna, vydáva svedectvo o Synovi, ohlasuje ho učeníkom a dáva im pochopiť všetko to, čo Syn hovoril. Ducha Svätého je schopný prijať ten, kto je pozorný k Slovu. V Duchovných cvičeniach na záver nazerania, Ignác navrhuje tri rozhovory: s Máriou, Synom a s Bohom – Otcom. Duch Svätý je prítomný v modlitbách exercitanta a vo svedomí sa pre modliaceho stane vnímateľné jeho pôsobenie v čase, kedy sa poslušne oddáva počúvaniu Božieho slova.

Miroslava Martina Lukčiková
(Duchovné cvičenia svätého Ignáca z Loyoly a lectio divina, Diplomová práca)